Na škole mal rád bejzbal a golf. Pomýšľal na športovú dráhu, no zvíťazila architektúra. Navrhol vlastný dom, potom dom v tvare písmena U svojej smútiacej sestre, ktorá prišla o manžela a založil si prvé architektonické štúdio Urban Robot. Bolo to v roku 1971.

Dnes má Toyo Ito o štyridsať rokov viac a začiatkom týždňa ho oslavoval svet ako ďalšieho laureáta najvýznamnejšej ceny za architektúru – Pritzker prize. Hovorí sa jej aj „nobelovka architektúry“ a kritici sa iba čudovali, že ju Toyo Ito dostal až teraz.

V jeho portfóliu nájdete azda všetko – letný pavilón v parku, divadlá, knižnice, dom smútku, športový štadión, administratívne priestory aj múzeá a galérie po celom svete.

Superlatívy, v akých sa o práci Toya vyjadrovala porota, najčastejšie hovorili o jeho zmysle pre formálnu čistotu štruktúr a línií, o neustálej schopnosti rozširovať hranice architektúry, o racionalite, ale aj nesmiernom zmysle pre poéziu. Tú Toyo čerpá najmä v prírode, ktorá ho inšpiruje.

„Príroda je ohromne komplikovaná a rôznorodá, architektúra sa ju vlastne vždy snažila akosi skrotiť, vytvoriť systém. A ten systém sa vo svete ujal, lebo zrazu mohlo za krátky čas vzniknúť veľa stavieb. Mestá sa však stali jednoliatymi a postupne sa aj ľudia, ktorí v nich žijú a pracujú, začali správať jednoliato. Ja sa snažím nájsť spôsob, ako obnoviť vzťahy, spôsob, ako by sa budovy mohli priblížiť späť k svojmu pôvodnému prostrediu,“ hovorí Toyo.

Po viac ako štyridsiatich rokoch práce by sa už mohol venovať len svojím študentom a oddychu. Zdá sa však, že to nemá v pláne.

„Vždy, keď niečo dokončím, som až bolestne zasiahnutý svojou nedokonalosťou. To sa väčšinou premení na energiu do ďalšieho projektu. Úplne spokojný asi nebudem nikdy,“ dodáva. Aspoň trochu by mohol byť koncom tohto roka. Vtedy má byť dokončená vskutku veľkolepá stavba metropolitnej opery v meste Taichun.

Čítajte viac: http://kultura.sme.sk/c/6741002/architekt-ktory-kroti-prirodu.html#ixzz2OIqMohs6